Prvý cykloturista na Slovensku
Budúci veľbásnik Ján Kollár v júni ukončil štúdia v Bratislave. Bol nadšeným cestovateľom. Každoročne chodieval na cesty po Uhorsku a okolitých krajinách. Vo Viedni však videl niečo neslýchané. Behací stroj! Predstavil ho sám barón K.F.von Drais, ktorý si dal patentovať svoj vynález. Ale nepretieklo veľa vody Dunajom a Ján Kollár sám na ňom behával.
Medzitým podnikol pešiu cestu z Banskej Bystrice, cez Turiec, Liptov, Spiš, Kežmarok, Levoču až do Košíc a Prešova. Napísal o tom: „Velebné Tatry naše stály tu prvníkráte pred mojím žasnoucim zrakem a tresúcim se srdcem, a ačkoliv nebylo času na nejvyšší chlúmy vystoupiti, prece mnohé jejích doliny a menší pahorky navštívili jsme“.
Netušil, že sa stane pravdepodobne aj prvým naším cykloturistom a rozhodne prvým našim básnikom, ktorý ospieval bicykel. Udialo sa to skôr, než sa drezina (prílohy-obrázok 20.), typ dreveného bicykla, objavila v Prahe a východnej časti habsburskej monarchie.
Krátko predtým, ako v októbri 1817 mladí 24-ročný Kollár začal študovať v Jene, zaľúbil sa. Nový vynález budúcemu poetovi skracoval cestu medzi Jenou a Lobedou. Bývala tam dcéra evanjelického farára Frederika Schmidtová, jeho milovaná Mína. Akoby nemohol osláviť obidve vo svojej veľkolepej básnickej skladbe Slávy dcéra!
Abych pak beh zrychlil kroku svého
a si času pri tom usporil,
koupil jsem stroj, kteri utvoril
v Mannheime Drais roku pritomneho.
Jest to vuz, pechour spolu: trého
prospech vtip tu v jedno zatvoril,
abych človek i noh nemoril
i se vyhnul smrti pádu zlého.
Draisina se volá od nálezce,
za pul hodiny ize prejeti
z Jeny k Lobde v priprave te hezce.
Ona nejen lásce kráti dráhu,
než jak telo učí držeti,
tak i ducha vždycky rovnováhu.
História cyklistiky v Košiciach
Nie je zatiaľ dostatočne preskúmané, kedy sa na Slovensku objavil prvý predchodca bicykla. Je pravdepodobné, že to bolo koncom 60 – tych rokov 19. storočia, keď sa naplno rozbehla sériová výroba velocipedov vo Francúzku a Anglicku a tieto sa sem dostali cez Viedeň a Budapešť. Jedno z prvých miest by mohlo patriť Košiciam, keď tu v roku 1875 otvoril predajňu velocipedov na dnešnej Alžbetinej ulici číslo 9 košičan Jozef Mayer. Možno to bolo o niečo skôr, pretože tento vyučený mechanik tu mal svoju dielňu na opravy šijacích a iných strojov už od roku 1868. Nie je vylúčené, že v nej opravoval i predával prvé velocipedy.
O ich väčšom rozšírení na Slovensku koncom 70-tych rokov 19. storočia svedčí skutočnosť, že vzhľadom na počet cyklistov a zväčšujúce sa množstvo nehôd zaviedli uhorské štátne orgány povinnosť vlastniť pre jazdu na bicykli licenciu. Tým bol bicykel aj oficiálne uznaný ako dopravný prostriedok.
V roku 1892 vznikol Košický telocvičný a šermiarsky spolok na čele ktorého stáli funkcionári župnej a mestskej správy. Nezvyčajný rozruch na verejnosti vyvolali traja nemenovaní členovia spolku – košickí dôstojníci, keď 17. septembra podnikli na bicykloch výlet z Košíc do Prešova. Košický telocvičný a šermiarsky spolok však preferoval predovšetkým šerm, ktorý vtedy patril ku spoločensky privilegovaným športom. A preto vzhľadom na skutočné masové rozšírenie bicykla v 90-tych rokoch bolo aj v Košiciach nevyhnutné, aby sa cyklistika ako športové odvetvie osamostatnila. Tak sa v marci 1895 v Košiciach zrodil samostatný Mestský cyklistický klub.
Hlavnou náplňou Mestského cyklistického klubu bolo okrem iného organizovanie pretekov. Prvé cyklistické zápolenie v Košiciach klub usporiadal 15. septembra 1895. Bola to veľká paráda, hoci preteky dvojíc sa skončili hromadným pádom pretekárov blízko cieľa a viacerí z nich museli byť odvezení do nemocnice. Kedy a ako dlho sa v Košiciach vyrábali bicykle je zahalené tajomstvom. Rozhodne sa však ich výroba začala celkom netradične.
„Anonymný autor Y v časopise Kassavidék z júna 1899 píše, ako ho raz na prechádzke v parku zrazil bicykel a spôsobil mu poranenia. Počas liečby začal zranený uvažovať nad týmto strojom a dostal nápad, či by nebolo vhodné začať s jeho výrobou aj v Košiciach. A tak sa v Košiciach nesmelo rozbehla kusová výroba bicykla. Volal sa Aspasia. Bola to zaručene prvá a posledná dielňa v meste. Na spomínaných pretekoch, ktoré organizoval Mestský cyklistický klub, chcel jeho výrobca preukázať kvalitu stroja a prial si, aby preteky vyhrala jeho dvojica pretekárov Burkovecz – Czompely. V pretekoch viedli, ale krátko pred cieľom dostal ich tandem defekt. Nasledoval pád a hromadná kolízia pretekárov. Je jasné, že víťazstvo by prvej košickej výrobni urobilo dobrú reklamu. Stalo sa však čosi iné. Sused konštruktéra, akýsi Pavol T. zrejme zo závisti uviedol do novín správu, že pád spôsobil bicykel Aspasia, nekvalitný výrobok košickej firmy. Namiesto rozbehu výroby nasledoval nezáujem verejnosti a dražba dielne výrobcu. Podnik potom výhodne odkúpil spomínaný Pavol T. Ale zámer mu zrejme nevyšiel, lebo v ďalších rokoch sa nikde nestretáme s výrobcom alebo predajcom bicyklov.
Ani medzi majiteľmi strojárskych podnikov a dielní tohto obdobia nie je známy ďalší prípad v Košiciach. A tak teda anonym Y je jediným známym výrobcom bicyklov v Košiciach. Sám bol ale zaručene vášnivým cykloturistom, pretože v prvom košickom turistickom časopise Kassavidék je viacero článkov opisujúcich okolie Košíc, ktoré sú napísané pod značkou Y.
Ďalšou náplňou Košického cyklistického klubu bolo uvádzanie bicykla do povedomia širšej verejnosti, preto klub zriadil školu cyklistiky.
Ďalšie cyklistické preteky sa konali na konských dostihových dráhach, preto i dresy prvých cyklistov sa podobali na úbor džokejov. Neskôr sa pre účely pretekov vybudovali cyklistické dráhy s hlineným dreveným alebo betónovým povrchom.
Často boli zastrešené, aby sa mohlo trénovať za každého počasia. Košický cyklistický klub však nemal dostatok peňazí na takúto náročnú stavbu. Preto, keď bol v roku 1898 založený mocnejší Košický športový klub, cyklistický klub sa stal súčasťou nového spolku.
Okolie Košíc malo pre svoj rozvoj cykloturistiky veľmi dobré predpoklady. Nečudo, že v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia sa košické cyklistické spolky vo svojej činnosti začali zameriavať aj na výlety na bicykloch. Cykloturistika v týchto spolkoch nebola však činnosťou vykonávanou v rámci samotných odborov, ako napríklad lyžovanie, horolezectvo alebo fotografovanie. Uskutočňovala sa viac menej spontánne, iba ako spôsob čo najskôr sa dostať do hôr a okolia Košíc. Veľmi vhodné pre cyklistov boli vozovky v údoliach Hornádu, Hnilca, Torysy i ďalších horských riek a potokov. Čo najďalej do dolín sa dalo dostať po lesných cestách. Cyklisti bicykel ponechali u horára a tak si skrátili dĺžku výstupu na vrcholy a hrebene.
Po roku 1914 dochádza v Košiciach v dôsledku vojnových udalosti k útlmu akýchkoľvek foriem cyklistiky pre zábavu.
Po vzniku Československa v Košiciach postupne ožíva činnosť cyklistov. Spočiatku ide opäť o turistiku. Pestovali ju v starších spolkoch, ktoré počas vojny nezanikli. Neskôr vznikali rôzne telovýchovné a športové kluby pre pretekársku činnosť. Najvýznamnejšou bola sekcia Košického atletického a cyklistického klubu KAC.
Činnosť začala prednáškami Júliusa Klemu o význame cyklistiky a poriadaním cyklotúr a vychádzok. Na jar 1921 tu začali ako prvý po vojne v Košiciach organizovať cyklistické cestné preteky. Družstvo KAC malo 10 pretekárov, medzi nimi bol aj Jozef Fekete, ktorý bol spoluzakladateľom dodnes populárnych pretekov Košice-Tatry-Košice.
Klub československých turistov patril medzi najsilnejšie turistické spolky pokiaľ ide o členov i turistickú aktivitu. Značil turistické chodníky, budoval chaty a chodníčky, organizoval výstavy a vydával turistického sprievodcu, čím sa všestranne zaslúžil o povznesenie cestovného ruchu v Košiciach v medzivojnovom období.
Jeden z členov spolku Gottfried Fiedler spomína na tieto časy:
„Často sa bicyklovalo údolím Hornádu aj k víkendovej vile Hornád pri Ružíne a ku Móricovej chate Košického turistického klubu na tzv. Bokšove medzi Malou a Veľkou Lodinou. Chaty boli skvelým miestom oddychu pri rieke. Tí, ktorí chceli ísť ďalej, pokračovali popri Dolnom Prielome Hornádu (dnes zaplavený Ružínskou priehradou) až ku železničnej stanici v obci Košické Hámre.
Napokon do sedla na Jahodnej a odtiaľ do Košíc. Často sa chodilo aj na Eriku. Bicykel nechávali turisti u horára v Zlatej Idke, odtiaľ vyšli pešo hore na chatu, alebo ho až k nej dotlačili. Od chaty podnikli krásnu túru po horskom hrebeni okolo chát Lájoška a Otílie s príjemnými prestávkami v ich vnútri. Táto hrebeňovka je dnes opäť frekventovaná. Stretávam na nej cyklistov s modernými horskými tátošmi“.
Vo vojnovom období rokov 1938-1945 sa cyklistika realizovala živelne a nebola organizačne podchytená v existujúcich športových kluboch. Aj keď sa uskutočnilo niekoľko pretekov, tie boli väčšinou organizované klubmi z ostatných častí Maďarska. Boli to napr. Preteky Budapešť-Košice-Budapešť s obrátkou v našom meste. Turistické spolky, hoci v obmedzenej miere, naďalej vyvíjali svoju činnosť. Z cykloturistických trás v okolí Košíc ostal k dispozícii košickým turistom len hlavný hrebeň východných výbežkov Slovenského rudohoria od Košíc cez Bankov, Jahodnú, Prednú holicu po sedlo Trohánka. Štátna hranica sa od Prednej holice po Trohánku tiahla po horskom hrebeni bezprostredne vpravo od turistického chodníka.
Známa cyklotrasa Čermeľským údolím viedla popri zotavovni Priateľov prírody a končila pri poľovníckej chate v sedle Repy, v ktorej však boli ubytovaní maďarskí pohraničiari. K Hornádu sa mohlo ísť len po ťahanovský železničný tunel. Nové trasy viedli do kúpeľov Keked na juhu Slánskych vrchov, kde sa košičania chodievali kúpať. Ostatné horské scenérie odrezala od Košíc v novembri 1938 novovzniknutá hranica medzi Maďarskom a Slovenskom. Podmienky pre pestovanie cykloturistiky v horách ostali teda pre košičanov značne obmedzené.
Po skončení vojny sa pravidelná cyklistická činnosť začala obnovovať. S pribúdajúcimi rokmi sa vytvorili jednotlivé disciplíny a odvetvia cyklistického športu až do dnešnej podoby. Prvou bola cestná cyklistika. O niečo neskôr dráhová cyklistika.
GAŠPAR, J. a kol. Po stopách bicyklov. 1.vyd. Košice : Pergamen, s.r.o., 1995. 15s. ISBN 80-967372-6-0
